Bol pondelok 15. septembra a vytrvalo pršalo. Miro - manžel sa rozhodoval, či má vôbec do Šaštína ísť. Na rozdiel odo mňa mal mariánske púte rád. Mal s ním ísť Benjamín, ten však kašľal a aj Miro uznal, že bude lepšie, ak syn ostane doma. S Benjamínom boli zohratá dvojka, ten mal šesť, dcérky Klárka skoro štyri a Terezka práve rok.
            Opýtal sa Klárky, či pôjde s tatíkom. Klárka bola taká maminkina, preto som bola prekvapená, že chce ísť. Neskôr som si vyčítala, prečo som ju pustila, prečo som nemala nejaký zlý pocit, predtuchu. Aj Mira som vyprevádzala úplne pokojná. „Zbohom!“ dokonca som mu povedala pri dverách. Tak ľahko, prirodzene.
            Púť vysielali v priamom prenose v televízii. Spoznala som ich podľa veľkého farebného dáždnika. Stále pršalo.
            Všetci sme sa doma najedli. Bolo po štrnástej, očakávala som ich. Prešla ďalšia hodina a pol. Už mi to nedalo. Zavolala som Mirovi, kde toľko trčí. Bola som nahnevaná, že sa neponáhľa aj s Klárkou domov. Chvíľu na to, ako som mu dlho zvonila na mobil, sa rozštekal na verande pes. Vyšla som von. Stáli tam dvaja mladí policajti. Boli vážni a oznámili mi, že idú vo veci Miroslava G.
            V prvom momente mi ani nenapadlo, že by sa niečo zlé mohlo stať. „Miroslav G. zahynul pri dopravnej nehode a Klára G. je v kritickom stave.“ Havária, zrážka s autobusom.
            Bol to pre mňa šok. V hlave mi znelo slovo zahynul a nevedela som hneď pochopiť, čo to znamená. Ako tu môže niekto v istej sekunde byť a o chvíľu už nebyť?
            Po vete „Klára je v kritickom stave“ som sa zapotácala. Podlomili sa mi nohy. Z okna vyzrela svokra. Vybehla von a keď sa dozvedela, čo sa stalo, kričala.
            Dozvedela som sa, že Miro bol na mieste mŕtvy. Klárku previezol vrtuľník na bratislavské Kramáre. V mysli som si opakovala, že je v kritickom stave, že nezomrela. Verila som, že bude žiť. Ona nemôže zomrieť, moja Klárka, vytúžené dievčatko. Hneď druhé naše dieťa bola dcéra. Ja mám len samých bratov. Hovorievala som jej: „Keby som teba nemala, nič by som nemala.“ Hoci som ešte mala dve deti, Klárka si svojou jemnou povahou a výzorom dokázala získať každého. Raz ma starší brat upozornil, že nesmiem byť na ňu tak upnutá, no ja som si to nepripúšťala.
            O chvíľu sa ku mne domov zbehla najbližšia rodina, aby bola v tých ťažkých chvíľach pri mne. Prepadal ma pocit strašnej bezmocnosti. Nedalo sa mi ani prosiť Boha. Dali mi užiť nejakú tabletku. Nechápala som, prečo nejdeme za Klárkou do nemocnice. Povedali mi len, že vo vrtuľníku sa prebrala z bezvedomia. V Bratislave na áre ju museli oživovať, boli pri nej niekoľkí lekári, dokonca Šuvi - lekár, kamarát z mladosti. Viem, že pre ňu urobili všetko, čo bolo v ich silách.
            Niekoľko minút pred sedemnástou Klárka zomrela.
            Sedela som za stolom so švagrinou a útržkovite sme sa zhovárali. Bála som sa opýtať, čo je s Klárkou. Keď som sa na to priamo opýtala, nechlácholila ma. Už z jej výrazu som pochopila, že Klárka zomrela. Nie, Bože, to nesmieš dopustiť! Moju Klárku nie! Ach, dievčatko moje, milé, blonďavé. Tak som sa v nej videla, tak neskutočne som ju milovala!
            Na pohreb prišlo veľmi veľa ľudí. Po ňom som sa pýtala, čo mám ďalej robiť? Nechápala som, ako druhí ľudia môžu fungovať, ako môže ísť život ďalej.
            Ale život ďalej šiel. Deň za dňom a ja som sa hnevala na Boha. V tej bolesti som sa rozhodovala rôzne – lepšie i horšie. Dobré rozhodnutie bolo, že som sa odsťahovala od svokrovcov. Mali sme komplikovaný vzťah, hoci deň tragédie bol zároveň začiatkom prímeria.
            Vedela som, že sama s deťmi ostať nechcem. V blízkosti bol jeden muž, dokonca i druhý. A za zvláštnych okolností prišiel tretí – Jaroslav.
            Prvý raz som ho videla vo večerných správach. Ako zraneného muža na nosidlách, ktorému na Súľovských skalách zabil blesk manželku i syna. Hovorila som vtedy Mirovi, že je to absurdné, čo sa stalo ich rodine. Blesk zabil maminku a jedenapolročného syna. Otec ostal v bezvedomí a päťročný chlapec, keď videl rodičov a brata nehybne ležať, utekal cestou-necestou v skalnatom teréne po pomoc. Hovorila som si, že je to hrozné! Netušila som, že o dva mesiace prídem aj ja o manžela i dcéru. Netušila som, že ten chlapec, ktorý zažil tú hrôzu – Matej, bude raz mojím synom. A Jaroslav mojím manželom.
            Práve svokra mi pár týždňov po Mirovej a Klárkinej smrti dala čítať v novinách rozhovor s týmto mužom z Kysúc. Zaujalo ma, že to prežíval úplne inak ako ja. Bol síce plný bolesti, ale zároveň pokojný. Ja som bola plná chaosu. Kontaktovala som autora článku. Vysvetlila som mu, že som prežila podobnú tragédiu a rada by som sa s tým mužom o tom porozprávala. Redaktor mi sľúbil, že mu dá moje telefónne číslo.
            Zavolal neskoro večer. Opísala som mu, čo sa mi stalo. Hovorili sme spolu o deťoch, ako to vnímajú ony. Rozhovor  trval takmer hodinu.
            Po telefonáte som naňho nijak zvlášť nemyslela. Zamestnávalo ma hľadanie nového bývania. Na Vianoce mi Jaro poslal esemesku. Podpísal sa spolu s Matejom. Odpísala som mu až o niekoľko dní. Odvtedy sme si začali volávať, napísal mi list, druhý, tretí. Navrhol mi stretnutie. Pomyslela som si, že ja som ho videla v telke, v novinách a on ani nevie, ako vyzerám. Nebude sklamaný?
            Na prvé stretnutie prišiel s krásnou kyticou. Šli sme na čaj a po celý čas sme sa zhovárali. Mali sme veľa spoločného. Vek i čerstvo zažitú stratu. Druhé stretnutie sa udialo už spolu s deťmi. Chlapci mali päť a šesť, vedeli sa spolu zahrať a jedenapolročná Terezka chodila okolo nich a tešila sa. Už od začiatku to nebolo len o nás dvoch, ale aj o deťoch.
            Časom aj naše deti vyjadrili túžbu ostať stále spolu, aby sme sa po víkende nemuseli lúčiť a odchádzať. Naša svadba sa konala na jar roku 2010. Nemyslela som si, že ešte raz sa budem vydávať v bielych šatách a za prítomnosti svojich detí.
            Po svadbe prišiel aj moment uzdravenia. Až vtedy som konečne dokázala odpustiť Bohu, že sa stalo, čo sa stalo. Mirovi, že havaroval. A „pustiť“ Klárku, konečne ju odovzdať Bohu.
            Pre spoločné bývanie sme si vybrali domček, ktorý nám obom padol do oka. Bol skromný, milý, pekný. Majiteľka domu sa nám stala „babkou“. Naše deti za ňou radi chodievajú a ona má pre nás vždy dvere otvorené.
            V decembri k nám všetkým pribudla malá Kamilka.

(zdroj: Kvapky požehnania – dvadsať skutočných slovenských príbehov o zázrakoch uprostred nás)